Učinkovala si v zbore Cantica aj si študovala operný spev. Pri oboch nie je miesto na improvizáciu, panujú tam prísne pravidlá, aby sa zachovala kontinuita. Prekáža ti teda, keď v hudbe nie je ponechaná voľnosť?
Prekáža mi, keď nie je ponechaná voľnosť v čomkoľvek, teda aj v hudbe. Cantica Nova mi dala veľa informácií, disciplíny, repertoár, priateľov a zážitky. Vďaka tomu mohli byť moje názory a sny slobodnejšie, takže som získala voľnosť.
Prečo si sa ďalej nevenovala opernému spevu? Nevyčítali ti to pedagógovia, že si začala študovať jazz?
To je trošku nedorozumenie, ja som študovala len základy techniky spevu u opernej speváčky, profesorky Eleny Holičkovej, aby môj spev mal nejakú oporu. Nechcela som postaviť dom na piesku, bez základov. Takže od samého začiatku som mala jasno, že operu spievať nebudem.
Stretla si sa niekedy s názormi tvojich pedagógov, že jazz je dekadentná hudba, alebo menej cenná hudba ako artificálna „vážna“ hudba?
U pedagógov nie, chvalabohu som si mohla vybrať, od koho chcem dostávať informácie. Skôr v systéme, napríklad v spôsobe ako sú v legislatíve nerovnocenne postavené tieto žánre. Predsudky a zlé informácie nájdeš všade, aj v hudbe. Je to smutné, no kto hudbu miluje a chce ju tvoriť, tak to bude robiť tak či tak po svojom. To by bolo naozaj nudné, keby bol len jeden žáner, keby neboli farby. Nakoniec aj tak ide o to urobiť niečo za seba, bez ohľadu na to, či sa na to nájde správna „škatuľka“.
Neodrádzali ťa, že sa na neho nehodíš, že tvoj hlas vynikne radšej v klasickej hudbe?
Nemali pre čo, ja som sa spievanej klasike do hĺbky nikdy nevenovala. Spievala som vlastne pop. Ale ani tam som sa nevmestila do žiadnej „škatuľky“. Hľadala som vlastnú cestu a stále ešte hľadám.
Spievala si aj v niekoľkých muzikáloch, nechcela si v tomto pokračovať, nelákalo ťa to? Alebo si už v tom nevidela perspektívu v rozvíjaní sa?
Muzikály prišli prirodzene s érou ich popularity na Slovensku a boli súčasťou mojej hereckej profesie, keďže som najprv vyštudovala herectvo na VŠMU. Ale je to ako so supermarketom, nie všetko, čo tam nájdeš si kúpiš. A ja som chcela spievať veci, ktoré sú písané pre mňa, alebo na ktorých vzniku sa tiež môžem podieľať autorsky, prípadne mať pripomienky k aranžmánom. Ktovie, možno raz, keď niekto „našije“ hudbu na mňa a aj činoherná zložka bude mať silný príbeh, tak do toho pôjdem, bude to výzva.
Získala si polročné angažmán v Japonsku, ako tam vnímajú jazz? Čím sa líši od toho nášho európskeho?
V čase, keď som spievala v Japonsku som sa ešte jazzu vedome nevenovala. Ale môžem povedať, že Japonci milujú hudbu a sú neuveriteľní v napodobňovaní a tiež vytvárajú verzie vo vlastnom jazyku, čo v prípade chronicky známych popových skladieb znie pre nás trošku komicky. Ale ich disciplína, túžba naberať nové informácie a obohacovať vlastné zdroje spôsobuje, že prichádzajú s neuveriteľnými technickými zlepšeniami. Mnoho svetových jazzových špičiek nahráva exkluzívne pre japonský trh. Keď som na našom CD (Un)covered s All.Time.Jazz nahrala otextované sólo Milesa Davisa, tak ma kontaktoval kritik z Tokia a poslal mi článok, v ktorom o nás písal. Len si to musím ešte nechať preložiť 
Študovala si aj herectvo, hosťovala si v divadle (RND). Upútalo ťa na tom, že tak ako jazz aj hranie na javisku je založené na čiastočnej improvizácii?
Presne tak. Ale to si môže herec dovoliť až vtedy, keď okrem talentu vie perfektne text a jeho obsah, má veľa „načítaného“. Má prehľad, pozná svoj nástroj- telo a hlas, čiže je aj dostatočne technicky a povedzme aj kondične pripravený, nebojí sa riskovať a strápniť sa. Len vtedy sa môže dostatočne uvoľniť, dať priechod emóciám, spontánnosti, dokáže komunikovať s partnerom a netrvá na zabehnutých a overených momentoch, ktoré zaručene u publika fungujú. Naopak, všetko nepredvídané a nepripravené sa stáva inšpiráciou. Môžu vzniknúť čarovné momenty. A platí to aj v hudbe. Častá veta „ je to zo srdca, ja to tak cítim“ by mala byť aj o niečo opretá, nemala by vychádzať z alibizmu, že vlastne „inak to ani neviem“.
Momentálne spolupracuješ so skupinou All Time Jazz Trio. Berieš ho iba ako chvíľkový projekt alebo máš s ním dlhodobejšiu ambíciu?
Myslím, že šesť rokov existencie, dve vydané CD, niekoľko zrealizovaných vlastných projektov v menšinovom žánri, to sa u nás pokojne môže pokladať za dlhodobú spoluprácu. Samozrejme, že všetci máme aj vlastné predstavy. Boris Čellár, ktorý kapelu založil, píše pre ňu aranžmány, hrá v nej na gitare, má aj inštrumentálne projekty, prípadne s inými spevákmi. Dokonca sám začal spievať. Ja chcem robiť vlastné veci, tiež sa trošičku vrátiť k „popu“. Myslím si , že som v štádiu, kedy som otvorená rôznym spoluprácam a experimentom. Väčšinu iniciujem sama, do niektor?ých som prizvaná. A takto ma to baví.
Študovala si v Rakúsku jazzový spev, mohla by si porovnať pedagogické metódy, čím sa líši naše školstvo od rakúskeho, a naopak, má nejaké spoločné body?
Uf, to je ťažko porovnateľné, keďže u nás škola, čo by sa zameraním približovala Univerzite v Grazi, nie je. Ale predsa dva rozdiely. V Rakúsku ma učili profesori z celého sveta, ktorí aktívne hrali a škola to brala ako niečo, čo zvyšuje jej kredit. U nás sa často stáva, že keď má hudobník- učiteľ turné, z vedenia mu povedia, že ak bude chýbať, vyhodia ho z práce. Akoby u nás boli stovky patrične vzdelaných učiteľov s praxou a referenciami, ktorí sú ochotní učiť za peniaze, ktoré vyjdú tak na cestovné a možno zaplatenie účtov. No a druhý dôvod, profesori nám veľa dávali a veľa od nás vyžadovali. Keď ste nestíhali, tak vás vyhodili. Napriek tomu sme vždy chceli vedieť viac, lebo okolo bola zdravá konkurencia študentov z celej Európy. Preto sme sa stále pýtali, dávali podnety, organizovali. Zatiaľ mám skúsenosť, že tu také prostredie chýba, väčšinou sa čaká, čo príde samé a aby človek s istotou a potichu prešiel štúdiom.
Spolu s All Time Jazz ste pripravili edukačný projekt pre stredné školy, kde ste mladým ľuďom predstavovali jazz v atraktívnej forme a chceli ste ho troška spropagovať, splnilo to váš zámer? Aké boli odozvy?
Projekt má suplovať nedostatočnú alebo takmer chýbajúcu hudobnú výchovu. Šlo o spropagovanie jazzu, ale nielen o to. Ide nám tiež o podnecovanie záujmu o alternatívne žánre, o zvyšovanie hladu po kultúre, aby sme ako „kultúrny národ EÚ“ poskytovali dostatočné informácie a možnosti, aby školstvo a kultúra v oblasti hudobnej výchovy, estetiky ponúkalo také možnosti, ako napríklad v Poľsku, Maďarsku, Slovinsku. Aby sme len stále nenadávali na to, čo hrajú naše rádiá, čo ponúkajú naše televízie, lebo sú len odrazom toho, s čím sa uspokojíme. Aby sme nepodceňovali a nedehonestovali vlastných ľudí, ktorí sa v týchto podmienkach snažia vytvoriť niečo vlastné, originálne, nové. A najlepšie je začať od detí, kým ešte nemajú úplne pokazený vkus. Pripravujeme už 3. ročník, teda môžem povedať, že záujem je, a aj bezprostredné reakcie po koncertoch boli skvelé.
Na Univerzite Komenského si realizovala workshop spolu s Borisom Čellárom, ako vaša dielňa prebiehala? Čo bude výsledkom týchto pár stretnutí so študentmi? Prekvapil ťa záujem vysokoškolákov o jazz? A čo hovoríš na ich hudobné schopnosti?
Nápad urobiť Univerzitnú dielňu prišiel priamo z FFUK. Samozrejme, že sme ju koncipovali podľa určitých osnov. Snažili sme sa vychádzať z toho, čo na univerzite v rámci dejín jazzu a populárnej hudby prednášajú a spojili sme vedomosti z Grazu, a samozrejme aj z praxe. Sústredili sme sa na prierez históriou jazzu, stupnice, harmonické analýzy, rytmické zápisy, prístup k cvičeniu, k textu, melódii, improvizácii, všetko sme to aplikovali na štyroch skladbách. Vznikol študentský ansámbel, kde sme to skúšali na rôznych úrovniach v praxi. Vybrali sme aj zaujímavé video ukážky z rôznych období. Snáď, keď raz títo hudobní vedci budú písať kritiky o jazzovej hudbe, tak to budú zmysluplné fakty a znalosti, opreté tvrdenia a nie pseudopostrehy. Stretla som sa s názorom, že jazzové školstvo produkuje akademických hudobníkov, že je to intelektuálna hudba. Myslím, že keby sa Michelangelo nenaučil anatómiu, asi by nemohol vytvoriť také nádherné sochy. Kreativita je najdôležitejšia, ale bez zvládnutého remesla je prudko ohraničená. Áno, sú tu občas ešte aj géniovia, ale na to by som sa veľmi nespoliehala. Myslím, že študentov na dielňu prilákala zvedavosť a chceli sa dozvedieť niečo nové. Nenazývala by som to záujmom o jazz. Ale je možné, že po týchto stretnutiach sa vznietila nejaká iskra a niektorí sa tomu začnú viac venovať. Našlo sa tam zopár šikovných, ktorí by so správnym vedením a cvičením mohli niečo dosiahnuť. 30.novembra bude záverečný koncert s ukážkami z workshopu a zaspievam si aj ja spolu s All.Time.Jazz v obsadení Boris Čellár- gitara, Klaudius Kováč- klavír a Róbert Ragan- kontrabas.
Vrcholom týchto seminárov by mal byť spoločný koncert a aj nejaká motivačná odmena pre študentov, povedz niečo o tom viac…
O tom povedia viac iniciátori dielne pani Kajanová a pán Zvara.
Kajanová: Každý teoretik musí mať praktické skúsenosti hudobníka. To bol hlavný cieľ dielne, ak sa im podarí v praxi realizovať a stanú sa z nich aj aktívni hudobníci, budem pyšná, že vyšli z tejto katedry. Veď muzikológiu študovali Andrej Šeban, Martin Gašpar, Jana Golisová z Fragile, Zuzana Mojžišová, končila tu Sylvia Josifoská… Chcela by som, aby dielňa pokračovala v jazzrockovej dielni, bluesovej dielni na budúci rok a ešte ďalej…
Našla si už nejakých budúcich „potencionálnych spolupracovníkov“?
Záleží to od toho čo sú pripravení urobiť pre svoj rast, či sa neuspokoja s tým, že na naše pomery stačí to čo už vedia, prípadne si nepovedia tú čarovnú vetičku „ …je to zo srdca, ja to tak cítim“.
autor: D.H.ml
