V reštaurácii v centre Bratislavy mizne za zvuku štrngajúcich lyžíc gulášová polievka z tanierov. Je obedná prestávka a niekďajší Milly a Vanilly (dnes už Juraj a Jozef) naďalej sedia pri stole, aby čakajúc na hlavné jedlo povedali niečo nové o svojom debute, hudobných dramaturgoch, podvedomom vnímaní kultúrneho dedičstva aj o cestnej premávke v Poľsku.
JA: V priebehu existencie BB ste si vytvorili meno aj slušnú fanúšikovskú základňu. Cítili ste pri tvorbe albumu tlak?
ĎURO: Akonáhle sa zapíšeš medzi ľudí pesničkami, ktoré sa ľúbia, máš nepríjemný pocit, že nové veci musia byť prinajmenšm rovnako dobré, ak nie lepšie. Vždycky ideš do toho s tým. My sme dali na album staré aj nové veci a všetci sa tešia. Aspoň teda neviem o tom, že by niekto nadával.
JOZEF: Odkedy sme dali von prvé tri pesničky, na ktoré sme dostali pozitívne reakcie, bol to aj pre nás bod, aby sme začali porovnávať a zvažovať. Nastavili sme si laťku. A jasné, že to vždycky riešiš, či sú nové veci lepšie, ale žeby sme z toho mali nejaké depresie, to sa nám nestalo.
JA: Kam ste sa to obdobie od vzniku ako hudobníci a skladatelia posunuli?
JOZEF: Nie je tam rozdiel v práci, nie je žiadne „vtedy“ a „teraz“. Vnímam to ako jedno obdobie a to napriek tomu, že sú medzi tým dva roky, či dokonca viac, odkedy vznikol Introvert. Je to jedna perióda, ktorá sa uzatvára teraz týmto albumom. V ňom nájdeš všetko.
JA: Keď vznikal Introvert, boli ste len dvaja, dnes máte za sebou kapelu…
JOZEF: Áno, doprovodná kapela, čo s nami hráva sa zmenila, vlastne sa formuje. Počas tých dvoch rokov sa vystriedali napríklad traja bubeníci. Ono ale nie je dôležité pre vznik našich pesničiek kto tam bubnuje. Pre nás sa zas až tak nezmenilo. Skladateľsky sme tam my, chalani nám do toho nehovoria.
ĎURO: Dovolím si nesúhlasiť s pojmom Doporovdná kapela, inak poslušne prikyvujem.
JA: Ste dve výrazné osobnosti, ktoré sú zvyknuté kapelu viesť (Jozef: Vetroplach, Juraj: Cliché). Občas to zrejme zaškrípe…
ĎURO: Tak určite, že hej.
JOZEF: To sa stáva, je to prirodzený proces. Občas sa nezhodneme hneď, ale myslím, že sa repšktujeme a keď niekto povie, že „toto fakt ne“, prichádza kompromis. Nikdy sa mi nestalo, že by som na silu pretláčal pesničku, ktorá sa Ďurovi nepáči, alebo naopak. U nás funguje demokracia.
ĎURO: Tak určite, že hej.
JOZEF: Ten materiál, ktorý sme nahrali a vydali, to je naša spoločná vec, na ktorej sme sa zhodli. Dokonca keby chalani z kapely nechceli niečo hrať, že sa im to nepáči, tak to jednoducho nehráme. Dosť často sa o tom rozprávame a riešime, napríklad na koncertoch, ako ľudia prijali trebárs nový song, ako ho cítime my a ak to nefunguje – dovidenia. Pokojne ho vyhodíme.
JA: Na albume cítiť aj vplyv slovenského folklóru. Ako sa tam dostal?
ĎURO: Ja som tancoval v súbore desať rokov a niečo vo mne asi zostalo. Mám rád slovenskú melodiku a Jožo tiež, ale nerobíme to cielene.
JOZEF: Pre mňa je to prekvapujúce a vôbec tomu nerozumiem. Nikdy som na folku nefičal a vlastne ma ani nikdy nezaujímal, aj keď uznávam, že je v ňom nejaký ten poklad. Som rád, že sa toto kultúrne dedičstvo dostala zrejme podvedome do našich pesničiek, ale nechápem ako. Keď som skladal Tri vŕby, bol to Cash a potom sa pridal slovenský text a vyšla z toho nejaká čudná haluz, proste ľudovka. Vždy som žil v tom, že pesničky, čo robím je rokenrol, indie alebo niečo na ten štýl a pritom zo mňa vychádzajú takéto veci a ani netuším odkiaľ sa to vzalo. Možno je to aj aranžmánmi, keď sú tam husličky a ten text, i keď je skôr odkazom na Lasicu a Satinského.
JA: Vaše texty sú plné mystifkácii a prapodivných príbehov. Nechali ste sa niečim inšpirovať?
JOZEF: Ovplyvnil nás napríklad komix, ktorý sme začali robiť v lete. Jeden náš kamarát napísal takú uletenú poviedku, podľa ktorej sme si nechali nakresliť komix a vďaka nemu vznikli aj nové veci. Napríklad Orbit alebo Superhero sú pesničky spravené vyslovene do komixu. Orbiti – to sú ľudia z vyššej triedy, ktorí sa odsťahovali na obežnú dráhu, lebo v budúcnosti nie je Zem pekná ako dnes, hovorí o tom aj text aj komix.
ĎURO: Je to také trochu sci-fi.
JA: A čo Podskalický Ján, alebo iné príbehy, o ktorých spievate? A Mário Kollár?
JOZEF: Podskalický Ján je úplný výmysel, možno inšpirovaný vrahmi alebo čo ja viem. A Mário…
ĎURO: To je skutočnosť. Bohužiaľ. Smutná story.
JA: Mário Kollár je skladba, ktorá reflektuje súčasnú slovenskú popmusic a rozsah aký dostáva v médiách. Čo vám osobne na tom všetkom vadí?
ĎURO: Že nás nehrajú.
JOZEF: Takto to proste funguje. Nechceme s tým bojovať, nie je to nijaká zásadná výpoveď, že chceme povedať Slovensku: Otvorte oči!, skôr si z toho všetkého robíme prču. Je smiešne, že sa tu zrazu zjaví človek, pred ktorým neujdes, že ťa od rána do noci prenasleduje nejaká tvár.
JA: Viete si v takej pozícii predstaviť samy seba?
ĎURO: Nechceme to. Ani si to predstaviť.
JA: A prelomiť scénu okolo Rádia FM a dostať sa ďalej?
JOZEF: Ani ne. Ak sa bavíme o veciach ako Slávik, tak túto ambíciu nemáme.
JA: To sú extrémy…
JOZEF: Tak čo je potom mainstream? My sa nebudeme uzatvárať pred ničím, teda s výnimkou extrémov ako Slávik, alebo Eurovízia, to v živote nikdy, ale nevadilo by nám keby nás hrali komerčné rádiá. Minimálne kvôli tatiémom.
ĎURO: Je fakt, že hráme hudbu, ktorá nemá veľký priestor v našich formátoch. Nie sme alternatíva ani Desmod. Kde takú počuješ hrať?
JOZEF: Nemienime robiť nijaké kompromisy, aby to išlo ďalej. Je nemožné spraviť fakt dobrú pesničku, aby prešla cez dramaturgov čo-ja-viem vo Fun rádiu. Darí sa to len Jane Kirchner a aj tá začínala s vecami typu Sedím na strome… Nechceme mať v rukách blbú pesničku, len aby sa zapáčila dákemu dramaturgovi, taká by sa zase nepáčila našim fanúšikom.
ĎURO: A ak sa nejaká naša vec nepáči fanúšikom, serie nás to o moc viac.
JA: Od slovenských kapiel často počuť sťažnosti na príliš malý trh…
ĎURO: Tým trpíme všetci.
JOZEF: Lebo ten trh je skutočne malý. Keby sme ostali Československo je to o moc lepšie, spoločné rádiá a telky. Jedno rádio a zabiješ dve krajiny… Hrať v Čechách a najmä presadiť sa je teraz ťažké. Ale vzhľadom na to, že spievame po slovensky, tak ani nemáme šancu inde sa uplatniť.
ĎURO: Poľsko…
JOZEF: Neviem, či by sa mi chcelo terigať sa poľskými cestami, to vážne nie. To lepšie ostať tu.
ĎURO: Ja by som náhodou chcel hrať pod tým Ježišom.
JA: ???
JA: Chalani, beriete sa vážne?
ĎURO: Ja sa beriem smrteľne vážne.
JOZEF: V rámci Billy Barman ani nie. Vo Vetroplachu som to ja, BB je mystifikácia, obrovské bláznovstvo. Tu som si dovolil také veci, myslím po hudobnej a najmä textovej stránke, čo som si predtým nevedel ani predsatviť. Toto všetko, čo sa deje okolo Billy Barman je pre mňa absolútny úlet. Robíme si, čo chceme. A to je skvelé.
Text: Katarína Šamajová
Foto: archiv Hudba-Music.sk / Musicpress.sk
